Slza trpkosti
„Tie mraky sa hýbu tak rýchlo ako môj život.“ vravela a zahľadela sa na oblohu. Sedela na lavičke s hlavou opretou o jeho mohutné rameno. Hladkal ju po dlhých tmavých kučerách a zamýšľal sa nad ich láskou. Nad ich krásnou, dlhou a snáď aj nehýnucou láskou.
„Áno, máš pravdu, život beží veľmi rýchlo.“ šepol. Nechcel prerušiť túto krásnu chvíľu. Túžil po tom, aby trvala večne. Aby sa ich vzájomná láska nerozplynula. Chcel túto chvíľu predĺžiť na večnosť. Naveky chcel s ňou sedávať na lavičkách a pozorovať západy slnka a pohyby mrakov z rôznych miest na svete.
„Áno, ale s tebou je aspoň príjemný.“ usmiala sa. Cítila, že viac slov od nej neočakáva. Vlastne od nej očakáva iba, že sa uzdraví. Pohľad upierala na oblohu, ktorá sa sfarbovala doružova. Vyzeralo to očarujúco.
„Ty si moje slniečko láska.“ usmial sa a dvihol jej hlavu tak, aby sa mu pozrela do očí. Sklonil sa a ich pery sa spojili. Bozk sa skončil skôr ako mohol začať. Ale aj tak v ňom bolo cítiť ich lásku. Cítili sa úžasne. A aj napriek jej šťastia v nešťastí sa usmievala a hľadala na svete tie dobré stránky. Vždy vyhľadávala iba príjemné veci a vždy sa podľa toho aj správala.
„Sľúb mi, že ma nikdy neopustíš.“ naliehal. Donútil ju, aby si sadla a hľadela mu do očí, tak ako on jej.
„Sľubujem.“ šepla a prstom mu prešla po spodnej pere. Trpezlivo jej hľadel do očí a ona sa rozplývala. Neuveriteľne ju ovládal. Bol oveľa trpezivejší ako ona. Ona už čakala, kedy sa ich pery spoja vo vášnivý bozk. Snažila sa byť trpezlivá, no trpezlivosť naozaj nedostalado vienka. Prstami mu prehrabla vlasy a nežne sa k nemu pritúlila. On chytil jej hlavu do dlaní a nech sa unášať túžbou po nej.
„Mala by som ísť, sestry budú zlé.“ zamračila sa a pohladila ho jemnou rukou po líci. Jemné strnisko ju vyprovokovalo k ďalšiemu bozku. Vyzeral nádherne mužne, aj keď ledva dosiahol devätnásty rok života. Jeho názory boli vyspelé a plné optimizmu, aj keď vedel, že tento svet nie je najkrajší.
„Rýchlo sa uzdrav.“ šepol a za ruky ju zdvihol z lavičky. Na pery mu vtisla ešte jeden bozk s nádejou, že táto chvíľa sa čoskoro zopakuje. Chytil ju za ruku a jemne jej na ňu vtisol bozk. Vonku sa už stmievalo, a tak sa musela poponáhľať, aby nedostala krik. Aj tak bol zázrak, že ju doktori a sestry pustili. Veľmi sa o ňu všetci báli. Bola ich nežný a krásny anjelik.
„Zbohom.“ šepla a dvere sa za ňou zavreli. Po líci mu stiekla prvá slza a za ňou hneď druhá. Nedávno to boli slzy šťastia, no dnes sú to slzy smútku a trpkosti. Dúfal, že ešte budú takto pozorovať pohyb mrakov a zapadanie slnka. Vtedy cítil, že sú sami. bez jej choroby a nešťastia. Cítil, že svet patrí len im a nikomu inému. Teraz v hĺbke duše cítil, že to bolo naposledy. Naposledy cítil sladkosť jej pier, naposledy cítil dotyk jej dlane, naposledy mu prehrabla husté svetlé vlasy, naposledy jej uhládzal neposlušné kučery a naposledy ju objal a pobozkal. Ďalšia slza zablúdila k jeho perám. Cítil jej slanosť. Nahlas preglgol a odišiel.
